Zimná hrebeňovka Nízkych Tatier

My ako ľudia radi snívame....

Snívame o ďalekých krajinách, ale aj o blízkych kopcoch. O tom , čo by sme chceli dosiahnuť a občas sa nám zdá táto predstava tak šialená, že to chceme ešte viac. Chceme vedieť čoho sme schopní a kam až siahajú naše sily a predstavy.

A možno aj preto som si zbalila spacák, teplé ponožky, termosku s čajom a ďalšie veci, ktoré som si myslela , že budem najbližšie 4 chladné februárové dni na hrebeni Nízkych Tatier potrebovať. Plán bol jasný - zdolať celý hrebeň Nízkych Tatier - od Šumiacu po Donovaly na lyžiach.

Pocity radosti striedali pocity strachu a lenivosti. Počasie bolo síce krásne slnečné, ale predstava celodenného šľapania na lyžiach pri teplote asi -10 s mučidlom na chrbte (batoh vážil asi cca 10 kg ) nebola práve najvábivejšia. Sama sebe som si kládla otázku - prečo ? Nevedela som kvôli čomu to mám vlastne robiť alebo kvôli komu ? Vedela som len že keď nenasadnem do vlaku na Šumiac , tak to nikdy nezistím. Občas asi nepotrebujeme dôvody , nemusíme si klásť otázky , len urobiť ten krok a potom sa všetko samé rozbehne a my zistíme prečo.

A tak sme ja a môj kamarát Tomáš začali šľapať svižným tempom zo Šumiaca. Toto tempo nás opustilo asi po 2 km keď začalo prudšie stúpanie a ja som zistila, že tak tento prechod zadarmo rozhodne nebude. Popravde, spravili sme si osobný rekord v najpomalšom výstupe na Kráľovu Hoľu. Veď sme boli na výlete, len škoda, že aj môj chrbát ubolený od batohu si to nemyslel tiež.

Pokračovali sme smer útulňa Andrejcová . To bola pekná vychádzka , čarovný západ slnka a konečne oddych na útulni. Tu nás nemilo prekvapilo chýbajúce suché drevo vo vnútri , ktoré asi ,,zabudli " prichystať turisti pred nami. Nevadí , my sme si povedali, že nebudeme takí istí a drevo sme nachystali aj pre ostatných .

Ďalšie ráno bolo opäť nádherné, aj keď o čosi mrazivejšie ako deň predtým. Po raňajkách sme si znovu obuli lyžiarky, zapli sa do lyží a začali sme šľapať smer Čertovica. No to som vtedy ešte netušila , že Čertovica mi bude znieť ako imaginárny pojem a stratím vieru o jej existencii.

Hneď od začiatku som bojovala so sebou , s ťažkými nohami, mučidlom na chrbte, prepadávajúcim sa snehom a celkovou únavou. Asi po dvoch hodinách šlapania som sa pohrávala s myšlienkou vykašľať sa na celý prechod a len tak sa pustiť dole, do ktorejkoľvek dediny na Horehroní. Ale to by som ja nemohla byť ja a Tomáš nemohol byť Tomáš. A tak sme ďalej bojovali, občas zašomrali, občas zahrešili a občas sme sa od zúfalstva aj zasmiali. Pocit úzkosti sa vo mne vystupňoval vo chvíli keď sme ani o druhej poobede neboli v polovici cesty . Vedela som, že nás zastihne tma. A tá nás aj zastihla. Len škoda, že sa zotmelo vtedy, keď sme sa stratili v rúbanisku asi 3 hodiny pred Čertovicou. Popravde, tu ma už aj pocit hystérie začal opúšťať a vedela som že nám neostáva nič iné len ísť ďalej. Ako správny horali sme vďaka skoro vybitému telefónu trafili na nie celkom jednoznačný chodník a pokračovali. Ani sama som nevedela či sa mi chce plakať, smiať sa , či som hladná , smädná alebo len tak strašne unavená, že som chcela spať. Siahla som na dno svojich síl a vedela som že v podstate sily je vo mne ešte dosť. Že aj napriek tomu, že som hovorila , že ja už nemôžem ďalej , stále som mohla . Myslím , že my ľudia si to hovoríme len tak. Je to taká naša jazyková barlička v ťažkých chvíľach . Ale Tomáš je toho názoru, že pokiaľ vládze človek rozprávať tak vládze aj kráčať a po tomto zážitku s ním plne súhlasím . Cestou na Čertovicu sme ešte niekoľkokrát padli, stratila som skialpový pás, naučili sme sa nové nadávky a nakoniec sme o deviatej večer dorazili do cieľa. Asi nikdy predtým som necítila v sebe toľko radosti a zároveň aj úľavy po nejakom športovom výkone. A asi ešte nikdy predtým som sa tak netešila na posteľ ako v ten deň.

Ráno sme mali v pláne vyraziť o 7.00 a tak sme po raňajkách, kávičke a koláčiku vyrazili o 9.00. Už vtedy som mala tušáka , že tma nás na hrebeni znovu zastihne. Ale mýlila som sa. Počasie sa dosť pokazilo a keď sa začalo stmievať , boli sme len na Chopku. A ja som rezignovala. Neviem čo sa vo mne vtedy zlomilo, ale bála som sa ísť ďalej v chumelici, bála som sa sama seba žeby som to nezvládla. Bola som tak veľmi unavená, že ten strach sa vo mne len vystupňoval. Tomáš chcel pokračovať a ja som miestami cítila pocit viny voči nemu, ale zároveň som vedela , že ďalej ísť nemôžeme. Niekedy je lepšie povedať , že stačilo a vrátiť sa živý a zdravý domov. Hory nám neutečú. A aj keď sme hrebeň nedokončili , neľutujem, že sme cúvli a zabalili to. Našli sme v sebe pokoru. Pokoru voči horám a to je pre mňa viac ako akýkoľvek športový výkon , ktorý by aj tak upadol do zabudnutia. Nie vždy veci dopadnú ako si ich naplánujeme, to však neznamená, že dopadli zle. 

Pre mňa to bol ten najkrajší a zároveň najťažší hrebeň aký som kedy išla a už nikdy sa nebudem pozerať na hory a ich majestátnosť z ,,hora,,. Tento zážitok ostane navždy vo mne ako výstražný prst pred ľudskou pýchou.