,,Naša" cesta hrdinov SNP

Často, keď sa túlam po svete, zacnie sa mi po domove a pýtam sa, prečo som na druhej strane zemegule a doma mám toľko neobjavených krás. Tak toto leto som si povedala, že budem objavovať. Že si prejdem cestu hrdinov SNP po svojom. Nie, neprešli sme to naraz. A nie je to ani príbeh o žiadnom novom rekorde, ani o žiadnom ultra prebehu. Naša cesta je len o troch obyčajných ľuďoch, ktorí sa rozhodli zažiť si svoje dobrodružstvo. Našim prvým cieľom bolo prejsť Volovské vrchy. Tam sme pochopili, že sme na ceste hrdinov SNP a že už sme vlastne nevedomky začali túto cestu, a tak by bola škoda v tom nepokračovať. Vždy som si to chcela prejsť, tak po častiach, aby som si už nerobila výčitky, že nepoznám Slovensko.

Naša prvá časť viedla cez Volovské vrchy, z Košíc až po Telgárt. 120 km dlhý úsek sme si teda poriadne užili. Bol bohatý na lesy a malé mušky, ktoré nám celý čas ,,spríjemňovali" cestu. Turistov sme stretli v priemere jedného za dva dni, takže Volovské vrchy boli len naše. Počas tejto časti moja hlava bojovala s pocitom, že ako je možné, že prejdeme tak málo kilometrov za hodinu - všetko som to totiž prepočítavala na beh. Skoro som zabudla, aké pekné je spomaliť, zabudla som , že sa nie je kam ponáhľať. Znovu som sa musela naučiť, že menej je niekedy viac. A hej, stará klasika: ,,cesta je cieľ." 

Druhú časť sme šli od Donovalov po Trenčín (teda, taký bol plán, ale nechali sme to free, že kam dôjdeme, tam budeme). Tu chcem podotknúť, že na tejto trase, o ktorej som si mimochodom myslela, že bude len taká prechádzka, sa pre mňa stalo hlavným problémom znovu mučidlo na chrbte (netuším koľko vážilo, lebo ako tvrdil Mišo, nešli sme na váhu ). Po prvom dni sa mi spravili hrče na kľúčnych kostiach a tie mi ostali verné až po Trenčín. Táto časť Slovenska nám zobrala dych. A to doslova. Prudké stúpania striedali ešte prudšie klesania, sem tam sa zjavila nejaká rovinka alebo dedinka. A veru, v tých dedinkách sme sa vrátili v čase. Ja osobne som dávno nezažila obchod bez samoobsluhy a bolo tam kopec ďalších vecí, ktoré treba zažiť.

Bol to výlet plný radosti, ale aj zúfalstva. Občas sme kráčali 10 hodín bez toho, aby sme vedeli, kde skloníme na noc hlavu. Občas sme nevedeli, či budeme mať dostatok vody, pretože mnoho prameňov bolo vyschnutých. Nie vždy sme si boli istí správnym smerom cesty, ale jedno sme vždy vedeli - že aj cez tie boľavé nohy, chrbty, bedrá a kolená chceme byť presne tam, kde sme. Na týchto cestách je vždy pekná tá sila prítomného okamihu, pretože ak práve v tej chvíli pociťujete hlad, je vám úplne fuk, čo sa bude diať o týždeň v práci, alebo či práve dnes dávajú v telke váš obľúbený film. V tú chvíľu je pre vás dôležité len to, aby ste sa najedli alebo prípadne to jedlo zohnali. Zrazu sa naše problémy stali menšími a s nimi sme sa zmenšili aj my. Jediné, čo sa stalo pre nás dôležité, bola cesta. A bolo nám jedno, že nejdeme z Dukly po Devín. Bolo nám jedno aj to, že po 46 kilometroch si ľahneme hocikde do trávy a zaspíme od únavy. Pre nás bolo dôležité to, že sme si šli ,,svoju" cestu hrdinov. A pre mňa je hrdinom každý, kto sa vyberie na svoju cestu.

Takže my sme nakoniec zašli až po Trenčín. A budúci rok to možno dáme po Bratislavu. Aj keď... čas ukáže.

Tak teda prajem aj Vám veľa šťastia na vašich cestách hrdinov.